12.1: 2010 ROZHOVOR SO SHINOU Nikdy si nebola známa a nikdy si nebola vplyvná... Slnko records a Longital. Dá sa povedať, že ty už známa a vplyvná si. Akou cestou si musela prejsť, kým si to dosiahla?
Ja si tak nepripadám, môžem kľudne po meste chodiť električkou aj peši a motať sa kde chcem a nikto nevie, kto som. Mohla by som sa natlačiť do televízie, ale nikoho nezaujíma, čo si myslím, našťastie. Ďalej je ten text ale oveľa zaujímavejší : tvoj hlas je pretkaný silou, čo doňho dáš, keď ju máš. A dostať sa k tej sile, to je práca. Nemyslím tým silný hlas, ale skôr to čo spieva Lucia Piussi: slabým hlasom povedz silné vety. Musíš sa k tým silným vetám dostať, dostať sa k poznaniu, ktoré je v tých vetách silné. Musíš sa prepracovať k tomu, že nech si akákoľvek, máš tu svoje presné miesto, na ktoré sa musíš postaviť a na tom mieste stáť, svoju rolu zahrať perfektne – aj keby to bol záporný charakter. Kúsky všetkého bývalého sa dnes vo mne skladajú... Páliš za sebou mosty?
Nepálim, ale upratujem a to veľmi poctivo, nemôžem povedať, že som v minulosti nechala niečo nevyriešené. A to sa spája aj s materiálnymi vecami. Zistila som, že keď sa motám na mieste, neviem čo ďalej, je dobré vyhodiť pár starých vecí a urobiť miesto novým. Poupratovať byt, napríklad, ale poriadne. Zbaviť sa vecí už len preto, že jednoduchý život sa menej zamotáva. Kedysi som dostala dobrú radu: Peniaze treba míňať, aby mohli prísť ďalšie. Tak niečo v tomto zmysle, týka sa to aj všetkého ostatného. A keď raz uzavriem nejaký vzťah, nikdy sa k nemu nevraciam.
Zostal smútok, čo sa nedá zniesť... Čo ti pomáha, keď si smutná?
Už nebývam smutná, nejako ma to prešlo.
Konečne si letel, tak ako si vždy chcel... Tvoje túžby. Splnené i nesplnené.
Mala som veľkú túžbu dlhé roky dostať hudbu, čo mi hrala v hlave do tohto sveta. Keď sa mi to podarilo, bolo to pri pesničke Keď vták Peng, dobre si to pamätám, mala som pocit, že som všetko dosiahla. Taký pocit pokoja, trhnutie a ticho. Trvalo to ale iba chvíľu, zostalo vo mne ešte veľa rôznych ambícií a tie ma ženú ďalej, musím im slúžiť, kým sa ich nezbavím, už akýmkoľvek spôsobom, dosiahnutím, rozpustením. Musím sa im venovať, lebo v nich je energia pohybu, ten pohyb ťa privádza do situácií, ktoré musíš zažiť, vedie ťa k ľuďom, ktorých musíš stretnúť, musíte si splatiť navzájom účty… To je práca, čo tu mám.
Dnes som loď osamelá...
Toto je pre mňa silná téma, Osamelosť cítim stále, ale nie takú, že by okolo mňa nikto nebol, alebo by som mala núdzu o ľudí. Skôr ten spôsob akým sa pozerám na svet je zvláštny a keď to začnem používať, vidím, ako sa ľudia bránia, ako to nechcú počuť. V tom sa cítim sama, čo sa týka živých ľudí okolo mňa, ale zase nachádzam množstvo spriaznených duší v knihách, napr. ľudia ktorí sú ďaleko, alebo dávno mŕtvi, ale náš vzťah je stále živý. V drôtoch to šumí, svetielka blikajú, správy prichádzajú.
Na nič nečakáme, zbavení hraníc vyrazíme... Tvoje vlastné hranice. Kde sú? Podľa čoho/koho si ich určuješ?
Dlhé roky som sa cítila veľmi obmedzená a mávala som aj pocity nedostatočnosti, že nikdy nič poriadne neurobím, že nedôjdem ani tam, kde už iní boli. A to je taká blbosť, s týmto zápasí veľa ľudí. Neuvedomujú si, že si sami stanovujú ciele, sami stanovujú hranice, sami tvoria svoj život. Sami sa rozhodujú, že budú nešťastní a chudobní a potom naozaj sú. Dávajú si nízko latku a stále dokola ju preskakujú. Napr. muzikanti: obľúbená nízko položená latka je: tým sa neuživíš a ja musím živiť rodinu, nemôžem sa venovať hraniu. Toto sa ale nedá oklamať, každého to dobehne a to v rôznom veku, všetko čo mali urobiť a neurobili, napríklad nevyužili svoj talent, ktorý im bol daný na rozvíjanie.
Ani slobodná, ani uväznená, vezmem si len to, čo mám vnútri... Čo máš vnútri? „Vnútri“ je všetko. Vonku vidíme len odraz toho, čo je vnútri. Keď chcem vedieť ako som na tom, pozriem sa okolo seba, akých ľudí stretám, do akých situácií sa dostávam, všetko čo potrebuješ vedieť máš takto stále so sebou. Netrvám na tom, čo som trvala predtým, otváram všetky dvere, čo boli pre mňa zavreté... Zmeny v tvojom živote. Vítaš ich?
Určite, ja si ich plánujem a potom vyrábam. Zmeny aj tak nastanú, akurát, keď si k nim otočená čelom, vidíš ich prichádzať, môžeš sa pripraviť a využiť ich. Keď cúvaš a nechceš vidieť, stále do niečoho narážaš a čuduješ sa, aké náhody a aké hrozné veci sa ti dejú. Sú hrozné len preto, lebo keď ich nevidíš a vrazíš do nich, ublížiš si, potom sa urazíš – prečo zase ja? – a nakoniec sa ľutuješ.
Tak dlho sme žili v predstavách... Naivita, dobrá alebo zlá vlastnosť? Si naivná?
Neviem či je to naivita, čo mám. Napríklad ľuďom naozaj dôverujem, všetkým, ale dávam si pozor. Nepestujem si predsudky a keď nejaký nájdem, snažím sa ho rozpustiť.
A teraz už vieme byť slobodní... Čo pre teba znamená sloboda?
Mať pre seba všetok svoj čas a naložiť s ním podľa toho ako chcem/potrebujem.
A keď si neveríš, ako by som ti mohla pomôcť... Boli chvíle, keď si o sebe pochybovala? Keď si neverila, že to, čo robíš má zmysel?
Pochybnosti sú potvory, je najvyššie umenie zbaviť sa ich úplne, pracujem na tom. Keď srdce velí choď a hlava vraví stoj... K čomu sa prikláňaš ty?
Srdce vždy vie, kadiaľ vedie cesta, hlava mu väčšinou bráni pustiť sa ňou. Niekde som počula, že na ceste srdca sa nedá zablúdiť. Tak to je presné. Ak máš vzťah so svojim srdcom vyrovnaný (vyladený), stačí sa vždy spýtať: Idem správne? Odpoveď je vždy jasná, akurát málokto ju naozaj chce počuť a málokto sa podľa nej riadi. Hlava vyrába pochybnosti. Toto delenie je také zvláštne, lebo nikto naozaj neverí, že by v srdci mohlo niečo také byť ako rozhodovacie centrum, a ani sa to nemyslí doslova. Skôr je to niečo, čo by sme asi mohli nazvať myseľ, ktorá má svoju plusovú časť a mínusovú. Alebo dobrého a zlého. Alebo toho, čo ťahá hore a toho, čo láka dole. Tu hrá srdce vždy toho správňáka, ktorý vyhráva. Znamená to, že keď svoje rozhodnutia robíš podľa srdca, to, čo najviac chceš, po čom naozaj túžiš naozaj dostaneš, s podmienkou, že sa pre to rozhodneš / venuješ tomu všetku svoju energiu / nenechávaš si zadné vrátka, atď.
Anjel môj, vždy pri mne stoj, tíš ma, vezmi si môj nepokoj... V čo veríš?
Verím, že všetko, čo som zasiala, jedného dňa zožnem, či dobré alebo zlé, a budem sa s tým musieť zmieriť, nech to bude čokoľvek.
Je nám nadelené, na čo si pomyslíme... Ty a sila myšlienky.
Nuž toto sa všeobecne podceňuje. Myšlienky, to, na čo celé dni myslíme, to, čo celé dni hovoríme, to sa stáva našou realitou. Keby sme boli schopní aspoň jeden deň sledovať všetky svoje myšlienky a reakcie s odstupom, všetko sa o sebe dozvieme. A dozvieme sa aj všetko to, čo sa nám ešte len stane. A z textov spevákov, ktorí ich spievajú mnohým ľuďom sa dozvieme, čo sa udeje im. My speváci spievame svoje pesničky aj tisíckrát pre seba, pre druhých, je v tom strašná sila, môže nás vyniesť hore, alebo zhodiť úplne dole. Je tlaková níž … Jedna z najoblúbenejších piesní nášho národa, spevák, ktorý pravidelne klesá na svoje dno. A tisíce mu v tom pomáhajú a potom sledujú svoje klesanie.
Z dvoch polovíc celá ja, z dvoch polovíc celá ty, z dvoch polovíc celá... Shina a jej druhé ja. Existuje?
Už sme sa toho dotkli. Sú vo mne dve, jedna čo všetko vie a druhá, čo všetko môže urobiť. A tieto dve ideálne musia spolupracovať. Tá čo je dole stále hystericky volá tej hore (ešte že sú mobily☺ : čo mám teraz robiť ?! ako sa mám rozhodnúť?! No a tá horé tichá a kľudná posiela dole správy, ale sama nemôže nič urobiť, može len počkať na otázku a odpovedať. Keď sa to dole zle vyvíja, posiela zhora rýchle depeše, potkýňa ma, kašle vo mne, nechá ma čo to zmeškať, strká mi do ruky časopisy, knihy sa otvárajú na zaujímavých miestach – skrátka snaží sa upútať moju pozornosť - no a keď sa ženiem bezhlavo ďalej a nepočúvam, pripúta ma k posteli (choroba je ideálna) a tam sa upokojím a zrazu jasne ten jej tichý hlas počujem. A potom si zase spolu šteboceme, posielame sms-ky … Často sa na teba dívam, myslím si, si ten, s ktorým pôjdem ďalej... Ako vidíš svoju budúcnosť?
Jasnú, svetlú, takú akú si sama urobím, ona je už v dnešnom rozhodnutí zakódovaná.
22.12.2009 hudobné ukážky ku článku / recenzii na Eleven Rack v aktuálnom čísle nového populáru: Hudobná ukážka Prvý sneh pre gitaru, sláčik a Eleven Rack: www.longital.com/prvysneh.mp3 Porovnával som zvuk Eleven Rack v režime Black Panel Duo (podľa mňa Twin Reverb) proti dvom ďalším „reálnym“ zvukom: kombo Music man RD 212 (bratranec Twinu) snímané mikrofónom Shure 58 (in axis), a dnes už nevyrábaný Mesa–Boogie V-Twin cez DI box Palmer PDI-09 do linky. Eleven Rack obstal výborne. Jediná výhrada je, že ako každý simulátor má ubrané nižšie stredy, čo sa pri mixáži v štúdiu oceňuje, no pri živom hraní by som si tejto hliny na ekvalizéri určite nakrútil viac. Reaguje neuveriteľne realisticky na hru prstami, zachováva charakter gitary. Zámerne som pri testovaní hral prstami a použil veľmi charakteristickú vintage pololubovú gitaru Migma s jednocievkovými snímačmi. Počúvajte a posúďte sami: www.longital.com/porovnaj.mp3 Firemných zvukových presetov je 108, ďalších 108 zvukov si môže užívateľ vytvoriť sám. Presetové banky označené postupne písmenami začínajú „heavy“ skreslenými zvukmi, čím je síce naznačená cieľová skupina, ale zároveň je mi ťažko objektívne zhodnotiť zvuk. Zaujali ma presety od od písmena L, tieto vintage zvuky naznačia chovanie Racku a simulácie lampových zosilňovačov. Vypočujte si: www.longital.com/elevenL1.mp3 www.longital.com/elevenL2.mp3 www.longital.com/elevenL3.mp3 www.longital.com/elevenR1.mp3
11. 2. 2009
Dnes má Slnko records narodeniny - ôsme. Až dnes som si všimla, že v kalendári pripadá na tento deň meno Dezider. Preto môj prvý ranný pozdrav smeruje Dežovi Ursinymu tam niekde hore, ktorý ma veľmi veľa naučil, keď som redigovala knihu jeho listov, ktorá vyšla pod názvom Moja milá pani. Nikdy som ho nestretla, ale jeho listy sú natoľko silné, že môžu obdarovávať, aj keď on tu už dávno nie je, čo robíme aj my našou nahranou hudbou, nevidíte nás, ale môžete nás počuť a my sa vám snažíme niečo, nám drahé, odovzdať. Hneď pod tým je v kalendári Svetový deň chorých. Čo mi pripomína, že Vám chcem niečo povedať na čo som prišla, keď som minule ležala nachladnutá v posteli a ten Dežo k tomu prispel tým, že o svojej chorobe a boji s ňou otvorene napísal.
O chorobách, ktoré za nami chodia, aby nás učili:-) Jednoduché choroby nám prinášajú oznam, že sme niečo zanedbali. Napr. kôš so smeťami sme si vyložili pred byt, ale zabudli ho vyniesť. A po niekoľkých dňoch aj prestali vnímať. Potom nám sused zazvoní pri dverách, že tam už týždeň máme smeti, smrdia a treba ich vyniesť. To je nádcha, alebo ľahká chrípka, malé zranenia. Niečo sme zanedbali. Ak poslúchneme a smeti vynesieme - t.z. ľahneme si a na chvíľu prestaneme robiť to, čo sme robili doteraz (nevšímali si a chodili slepí) za pár dní sa všetko upraví. Ak však k tým smetiam, čo tam máme, pridáme o týždeň ďalšie a ďalšie a nehodláme si ich všímať ako problém, vchod do nášho bytu-tela sa zatarasuje, už nemôžeme normálne vychádzať a vchádzať, fungovať. Pri našich dverách neustále zvoní zvonček, lebo všetci susedia, jeden po druhom protestujú a začnú zvoniť aj telefóny. To je chronická choroba, ktorá sa v nás zabývala a už nám nedá pokoj. Teraz to už bude trvať dlhšie, dať všetko do poriadku. Nielen vyniesť smeti, umyť chodbu, ale aj sa so všetkými pomeriť. Najhoršia varianta chronickej choroby, vedúca k nevyliečiteľnej chorobe typu rakovina sa vyvinie ak smeti neodkladáme pred dvere bytu, ale vo vnútri. Smeti nás po čase zaplavia a všetci sa čudujú - tak náhle ochorel - a zomrel.
7. 9. 2008
Keď skladáme hudbu - robíme nové pesničky, sme ako deti, čo sa hrajú s legom. Zásadne ale neskladáme podľa návodu. Ani nevieme presne, čo chceme poskladať, musí to byť ale nové a dosiaľ nepočuté nami dvomi. Na začiatku si každý rozložíme svoje diely :-) a potom donekonečna skúšame, čo k čomu ide, pozeráme, čo by z toho mohlo byť. Nechávame sa úplne unášať týmito možnosťami. V čase keď robíme novú platňu, máme vždy nový set dielov, každý z nás si časom nazbiera rôzne druhy: buď je to nová mašinka a všetky jej možnosti, alebo nová poloha hlasu, ktorá sa medzitým vyvinula, iný spôsob hrania na nástroj, témy piesní, nová gitara, prestavaná skúšobňa, nový nahrávací softvér, uprataný byt, dobré jedlo... Tento proces je v prvom rade radostný, jediné jeho hranice sú stanovené tým, že na konci bude niekoľko piesní (ani to nie je dané koľko), ktoré spolu utvoria album a dátum jeho vydania. Niekedy sa aj zasekneme, keď nevieme nájsť ďalší diel, ktorý by zapasoval a keď to trvá dlhšie a skúša nás to, tak aj znervoznieme, ale potom zistíme, že to je tým, že jeden z nás, alebo aj obidvaja sme sa mentálne zasekli na nejakom koncepte, ktorý nechceme pustiť. Hneď ako sa ho vzdáme a odpraceme z cesty, ide sa ďalej.
25. 1. 2008
Dobýjam svet a tým zároveň každý kút, všetky kúty vnútri seba. Presvetľujem všetky skládky, vyhadzujem staré veci, čo už nepotrebujem, čistím sa a chystám sa na to, že ma celý svet uvidí ako v zrkadle a zároveň sa ja uvidím v ňom. Obsiahnutá a zároveň odrazená.
Stávam sa známou, ale to len všetky moje súčasti, ktoré som vytlačila von zo mňa, ma poznávajú a vracajú sa ku mne. Vonku zostávajú stále tie, ktoré nespoznávam ako moje a na tie sa buď hnevám, alebo im závidím. A volám ich domov.
8. 1. 2008
Celý veľký svet je len obrazom toho, čo sa deje vo mne. Musím sa v sebe umiestniť úplne, do kraja sa obsadiť a to sa prejaví vonku. Ako kapitán, ktorý perfektne ovláda svoju loď z jedného miesta na palube, hoci v búrke. Keď sa seba bojím vnútri a nechávam tmu v kútoch, aj vonkajší svet mi zostáva nedostupný, nemôžem do "dobyť".
7. 1. 2008
Som slnko a som aj krajina pod ním. Som more, čo sa vo vlnách valí na breh a som aj breh, čo ho príjma. Som v každej žene a v každom mužovi, ktorých kedy stretnem a oni všetci sú vo mne. Som to ja vo všetkých možných tvaroch, stavoch a štádiách. Pomáham im a tým tvarujem to, čo je vo mne. Pracujem v sebe a tým mením všetko, čo je vonku zo mňa, okolo mňa.
6. 12. 2007 Mikuláš:-)
Ahoj z Olomouce v předvánočním čase, musím se s vámi podělit o velké překvapení a téměř symbolický objev: včera nám pošta donesla do schránky novou mapu města a ejhle, koukám, koukám a
„Dlouhé díly"
Malý, ale významný a dosud ne zcela probádaný kousek země mezi místním letištěm a dálnicí. Od toho okamžiku vidím věci jasně. Kruh se uzavírá a vy jste očekáváni, abychom to magické místo navštívili a na místě, pietně, za účasti vás, jmenovců, vztyčili vlajku nebo alespoň sborově zvolali 3x hurá, hrá, hurá! Už se těšíme.
Zdeněk
PS: to, že jde o úrodnou hanáckou půdu u letiště znamená, že tvorba, která se vám urodila se brzy rozletí do světa. Fakt.
12. 11. 2007
Blízke stretnutie tretieho druhu. Tak by sa dal nazvať spôsob, akým sa ku mne dostala táto nádherná 12 strunová gitara Framus:
Začalo to tak, že sme som na koncerty do Zvolena a Banskej Bystrice minulý víkend zabudol pribaliť firewire kábel pre zvukovú kartu. Vo Zvolene sme to zvládli s požičaným káblom od kapely Comp&Neros, a nasledujúci deň ráno sme sa vo Zvolene pustili do zháňania káblu po obchodoch. Chodili sme celé doobedie po elektrách a nikde sme ho nemohli zohnať. Nakoniec sme zavolali organizátorovi nasledujúceho koncertu v Bystrici a ukázalo sa,práve taký kábel má. Tak sme si vydýchli a vybrali sa hľadať reštauráciu. Zrazu som pocítil že ma to ťahá do jedného dvora s obchodíkmi a nohy ma s absolútnou istotou niesli do heavymetalového guitar shopu, čo som v tej chvíli nechápal ani ja a ani Shina. Keď sme vošli do krámu s tými čiernymi rohatými gitarami, čo vyzerajú ako zbrane z nejakého historického filmu o vikingoch, tak som na majiteľovu otázku či mi môže pomôcť len odvrkol, že si to u nich idem skontrolovať. Keď som sa otočil na odchod, nad dverami pod stropom visela ako dekorácia táto nádhera. Shina sa hneď pustila do smiechu, lebo videla koľká bije, a že bude zábava. Nemusím kupovať gitary, mám všetky čo som kedy chcel mať až na ... Táto nemecká gitara je absolútny unikát, zberateľská záležitosť, vek odhadujem na 30-40 rokov. Keď som niekedy uvažoval nad tým čo by som ešte vedel využiť tak to bola elektrická 12 strunka. Skúšal som v Londýne a Paríži Rickenbacker a Gibson SG, ale nebolo to úplne ono. No a teraz toto... Nasledovala asi polhodina počas ktorej som majiteľovi dekorácie vysvetľoval, že tej gitare bude lepšie, keď na ňu bude niekto hrať, než len tak podaromnici visieť. Nakoniec som vysypal kompletný obsah peňaženky (s honorárom z predchádzajúceho koncertu) a odnášal si ten zázrak. Koncert v Bystrici sa náramne vydaril, Klub77.eu je výborné miesto. Fotografia je z vlaku z Bystrice do Bratislavy, už som nemohol vydržať, tak som si na ňu brnkal. Vidíte ako je dobre, keď kapela cestuje na koncerty vlakom? Ale to je téma na samostatný príspevok. Bude aj ten.
16. 10. 2007
Tak dnes sa nám konečne podarilo otvoriť MP3 obchod na slnkorecords.sk. Hovorím o tom už dva roky najmenej, ale nejakým veľmi záhadným spôsobom to stále nešlo. Medzitým sa mi už podarilo dva naše albumy dostať na iTunes a do veľa ďalších MP3 obchodov vo svete, ale je mi jasné, že pre našinca to nie je práve schodná cesta. Takže je to tu, album na stiahnutie za 150 Sk/Kc a k tomu booklet v PDF. Pevne dúfam, že to oceníte. Zatiaľ sú tam len tri, najnovšie Živé kvety a naše najstaršie dlhodielske September a Šinadisk, lebo už sa minuli ako CD, postupne doplníme celý katalóg a ak to dobre pôjde, pridáme aj ďalšie spriaznené nahrávky odinakiaľ.
12. 10. 2007
Snívala sa mi pred časom kniha kníh, doniesol mi ju starý pán. Boli v nej všeobecné návody, čo robiť so svojím životom tak všeobecne, základné pravidlá, ktoré nás nikde neučia. A na konci bola personalizovaná časť, ktorá bola spravená elektronicky, vedľa seba a pod sebou zoradené okienka, na ktoré sa dalo kliknúť a pod nimi nápisy-témy, ktoré sa týkali nejakej oblasti môjho konkrétneho života. Hneď som sa v tých nápisoch spoznávala. Stačilo kliknúť a dozvedela by som sa o sebe všetko, ako mám chápať jednotlivé udalosti, čo k nim viedlo a čo je ich dôsledkom dnes.
Klikla som na prvé, chvíľu som videla nejaké kone s kočom, ale hneď sa to zaseklo. Spýtala som sa starého pána ako presne s tým mám narábať, niečo mi ukázal a ja som si v pohodlí sadla, že toto si teda celé pozriem a konečne si urobím vo všetkom jasno. Zazvonil budík.
10. 10. 2007
Vo vlaku do Prahy 20. 9. sme sa hrali hru, ktorá prerastie do skutočnosti. Čo by si robila, keby si mala na konte 20 miliónov. Robila by si to čo teraz? Naozaj by si trávila svoje dni takto, keby na tvojej práci nebola zavesená nutnosť obživy?
Výsledky sú ohurujúce, človek musí zájsť až do drene svojich súčasných vzorcov správania, aby odhalil, čo ešte robí pre radosť a čo už len pre obživu, aj keď to kedysi mohlo začať ako radostná činnosť- koníček.
Navyše rozdeľovanie peňazí - zistila som, že to ma veľmi baví, narábať s veľkými sumami, plánovať, ako ich najlepšie použiť pre všetkých. Toto je moje budúce zamestnaniue, okrem všetkých výskumov, ktorými som poverená. A pociťovala som obrovskú vďačnosť, ten pocit, že máš všetkého veľa a môžeš sa s tým bez hraníc deliť, že z tej radosti môžeš zanechať aj tu aj tam. Je zaujímavé koľko ľudí sa prieči tomuto, stačí im to povedať a hneď sa dozvieš, že mať veľa peňazí je nezdravé. Neviem, kde sa to vzalo, ale vo mne to bolo tiež poriadne zakorenené, asi je to výchova v chudobných rodinách... Veď by to malo byť presne naopak! Keď nemáme, robíme všetko preto, aby sme mali, miesto toho označíme bohatých za nezdravých a my sa uspokojíme.
V každej chvíli je to celé v tvojich rukách, čo urobíš, to bude, nikto iný na to nemá vplyv, iba ty sama. Keď sa uspokojíš, budeš uspokojená, ale nechci viac, ked chceš viac, začni na tom pracovať hneď teraz.
2.10.2007 Longital egy hegy kőyel a dunahuz /
V nedeľu sme sa ocitli v Pécsi na festivale Moveast. Pécs bude cultural capital of Europe v roku 2010 a tak sme sa tešili že uvidíme túto maďarskú kultúrnu metropolu, pripravenú vítať európskych umelcov. My sme bez televízora a naviac väčšinu času na cestách a tak nás celkom pobavilo upozornenie Jožka Vlka, že medzinárodná situácia okolo Dunaja sa prihriala v súvislosti s jedným hulvátom v parlamente. Zdá sa, že ani ľudia ktorých sme v Maďarsku stretli nepozerajú televízor. Na Moveast nás nominovali priatelia z Gyoru, ktorí organizujú festival Mediawave a zariadili nám doteraz všetky koncerty v Maďarsku.
Každá krajina má svoje zvláštnosti a v Maďarsku sme si všimli najviac to, že veľmi málo a zle hovoria a rozumejú po anglicky, a pri organizácii podujatí ani tí kompetentní nevedia všetko čo by mali. Výstižne to vyjadruje pamätný výrok: "As far as I know, I don't know...". Koncert v Pécsi bola jedna ukážková séria toho, čo sa môže prihodiť skupine, ktorá sa s organizátormi snaží vychádzať priateľsky a osobne. Za svoju mäkkosť a ústretovosť dostanete toto: - ak sa prídete ubytovať do hotela z ktorého sa ukáže ošarpaný internát, a nie je vrátnik na svojom mieste, nečakajte hodinu, lebo aj tak nepríde. Vyhľadajte najbližší park a pospite si na slnku na lavičke - ak zistíte že hráte na námestí, napíšte do zmluvy že potrebujete kryté pódium a prípadne aj zadefinujte, čo pod týmto pojmom rozumiete, v opačnom prípade budete hrať na dlažbe a budete radi, že vám organizátor zoženie aspoň koberec 3x3m - ak je čas koncertu určený po zotmení, upozornite na túto skutočnosť organizátora a požiadajte vopred aj o osvetlenie - keď už žiadate o osvetlenie, upozornite organizátora, že osvetlenie vyžaduje nejaké tie ampéry naviac, lebo inak síce svetlá budú stáť, ale dostanete na výber - hrať buď bez svetla, alebo bez zvuku - nestrácajte čas s posielaním technických požiadaviek na zvuk trom rôznym ľuďom z festivalového štábu mesiac vopred, nikto z nich to neodovzdá zvukárovi - ak sa Vám zvukár predsa len ozve deň pred koncertom cez email, nevtipkujte s ním, lebo bude mať pocit že to celé je len žart a príde 5 minút pred začiatkom koncertu, pozapája káble a odíde od mixpultu v polovici prvej pesničky - ak už všetko pozapájate a rozhodnete sa predsa len hrať, príde organizátor s požiadavkou začať presne načas (čo znamená bez zvukovej skúšky) a hrať najtichšie ako sa len dá. Neskôr sa dozviete že hlučnosť koncertu prišla zmerať polícia a organizátor svojím telom bránil policajtom ukončenie koncertu. Ktovie, možnože sme rušili zvukovú skúšku cimbálovej muziky Kálmána Balogha na susednom námestí. - pokiaľ koncert dohráte a máte nejaké pochybnosti o ubytovaní, na ktoré sa vám popoludní nepodarilo dostať, požiadajte o najdrahší hotel v blízkosti pódia. Nepokúšajte sa vrátiť na internát, a ak sa predsa len o to pokúsite, zoberte so sebou pracovníka festivalu - šoféra čo hovorí miestnym jazykom. Vrátnik bude na svojom mieste, a bude mať aj voľné izby, ale nebudú rezervované na Vaše meno ale na festival ako taký. Ak po polhodinovom telefonáte s festivalovým štábom dá vrátnik súhlas k Vášmu ubytovaniu, bude Vás žiadať o vyplnenie údajov vrátane povolenia pobytu v Maďarsku, miesta vstupu na maďarské územie, rodného mena Vašich predkov, ktorí už nie sú nažive, a požiada Vás o zaplatenie účtu. Po ďalšom polhodinovom telefonáte už nebudete musieť platiť účet Vy a dostanete aj kľúče od izieb. Neposielajte Vášho šoféra - sprievodcu preč! Ešte sa vám môže zísť, lebo ste v cudzej krajine, unavení po koncerte, ospalí a neviete posúdiť či je ubytovanie dôstojné alebo nie. Nechajte teda nech Váš sprievodca pozrie izby. Ak ich označí za "Auschwitz" a volá polhodinu na festivalový štáb, je to dobré znamenie, pretože Vás čaká už len desaťminútová cesta na nový HOTEL **** s vlastnou sprchou, záchodom, raňajkami a anglicky hovoriacim recepčným, ktorý ani nepotrebuje všetky doklady.
Čudujete sa po prečítaní tohoto dobrodružstva skupinám, ktoré si do zmluvy dávajú najnezmyselnejšie požiadavky? Napr. Ralph Meyers požaduje aby ho v zázemí za pódiom čakala nová stavebnica Lego, Al Di Meola požaduje najdrahší hotel v meste, atď. Aj to je spôsob ako upozorniť organizátora na to, že hudobník sa pred koncertom musí koncentrovať a potrebuje mať na to vyhradený priestor, a po koncerte sa chce napríklad osprchovať a vyspať. Verte, nie je to všade samozrejmé. Ani v kultúrnom hlavnom meste Európy.
Re: 1. 10. 2007 I. K. Stretol som dana vo vegete, povedal ze si pisete taky dennik, tento blog, ze si mam precitat. Ale ked ja nemam rad blogy, co uz takeho mozes povedat? Nakoniec som to precital cele, lebo mam tu chorobu, ze musim vidiet pismenka sa hybat. Mam to asi po babke, ktora citala furt. A ked hovorim furt, tak myslim furt, tak jak odpovedal pato metheny matusovi j. na otazku, co robi vo volnom case. Zase robo s., ktory ide vo futurologii, alebo ako by on urazene povedal v technologiach, mi povedal, ze budu take tovarne velke asi ako pracka, do ktorej vsunies nejaky nosic, napriklad cdcko a ono ti vypluje vyrobok, ktory si naprojektoval na to cdcko. Napriklad bude vyrabat desat minut mobily a potom vonavku Pierre Chardin, ak to nie je nahodou oblecenie, alebo gitaru. Cena vyrobku bude jednotna, v podstate za kg vyrobku, egal co vyrabas. Nooo povedal som mu, a ako vyrobis nieco velke, napriklad ponorku? On ze po kuskoch a potom ju zmontujes, alebo bude velka tovaren na velke kusy. Dolezite je, ze nebude treba tolko ludskej prace. Budeme mat spuuuusty casu. Nooo, ale kedy to bude, dovtedy moze prist koniec sveta, z mohutnej polucie, teda poljusn? A teraz to pride: robo povedal, ze kedze kazde dva roky sa kapacita zdvojnasobi a nieco s nanotechnologiami a este nieco a nieco, tak ze to kludne moze byt za dvadsat rokov. Nooo ale to sa este chystam byt na svete, doprdele, o 20 rokov! A dufam, ze aj vy, aj ked vegetku tento rok asi zatvoria.
28. 9. 2007
K blížiacemu sa Slnkofestu_FM na východe Slovenska. Minulý rok sa nám podarilo v rámci popradského kultúrneho leta urobiť krásny trojkoncert v medzikostolí na námestí sv. Egídia. Hrali Soňa Horňáková so Slide&Udu, Longital a Živé kvety. Tento istý program sme cestou zahrali v Banskej Štiavnici na festivale 4 živly. To bol zárodok dnešného Slnkofestu na východe. Rozšírili sme ho o všetky hrajúce „Slnko“ kapely a vďaka Mestskému úradu v Poprade, ktorý nám ponúkol svoj servis ohľadne organizácie a sály nového klubu Zóna - je z toho 5 večerov staršej aj úplne novej hudby, ktorá na Slnku vychádza, ale naživo. Pridali sme k tomu ešte ďalšie koncerty v okolí na spriaznených miestach ako sú Chrisitania v Prešove, kde bude otvorená aj výstava Piových miniatúr, Dom na rohu v Starej Ľubovni a prešovský Wave klub.
Hudba je naozaj živá, len keď sa naživo hrá. Muzikanti na tom rastú a poslucháči prinesú do hry energiu, bez ktorej by to celé nemalo význam. Len vďaka nim vzniká to čarovné fluidum, ak sú poslucháči leniví a prídu sa na koncert len dívať, alebo posudzovať, nič nevznikne. Ak však prídu nabití a pripravení k výmene, je to zázrak. Muzikanti sú vždy pripravení vydať zo seba to najlepšie a čím viac hrajú, tým sa lepšie naučia s touto energiou pracovať a z koncertu odchádzajú všetci ako víťazi. Občas sa medzi sebou po koncerte doberáme: kto vyhral? Preto na Slnku uprednostňujeme živé kapely a z nášho hudobného života: koncerty.
Tu je program Slnkofestu v Poprade v klube Zóna (s podporou Rádia_FM - organizujú Mestský úrad Poprad a Slnko records) Pia 5. 10. Soňa Horňáková + Slide & Udu + Sanyland So 6. 10. Trojka Zuzany Homolovej + Tu v dome Pia 12. 10. Kolowrat + Živé kvety Pia 19. 10. Noise Cut + DJ Biba (Radio_FM) So 20. 10. Longital + Millas Groove
Vstupenka na jeden koncert stojí 100 Sk, permanentka na všetky 390 Sk. Vstupenky sa dajú kúpit v Dome Kultúry 052/7722255 alebo v Mestskom informačnom centre 052/16 186 Na Rádiu_FM budú prebiehať od 1. 10. súťaže o voľné vstupenky na koncerty a CD kapiel. V utorok 2. 10. od 21:00 budeme s Bibou v relácii Pohoda hovoriť o festivale, púšťať nové aj staré pesničky od kapiel, ktoré hrajú na festivale a Živé kvety zahrajú zopár pesničiek z nového albumu Bez konca.
Ďalšie pridružené koncerty Slnkofestu na východe: So 6. 10. Soňa Horňáková - Prešov, Christiania Pia 19. 10. Longital + Millas Groove - Stará Ľubovňa, Dom na rohu So 20. 10. Noise Cut + DJ Biba (Radio_FM) - Prešov, Wave Ne 21. 10. Longital - Prešov, Christiania
26. 9. 07
SLÁKOM NA GITARE
V poslednej dobe sa ma ľudia často pýtajú prečo a ako používam slák na gitare. Dnes prišiel ďalší dotaz a rozhodol som sa odpoveď zverejniť tu a priebežne dopĺňať ak ma napadne niečo nové na túto tému.
Ako som sa k tomu dostal Potreboval som zvuk s jemným nasadením a dlhým dozvukom a nechcel som používať syntezátor. Vedel som že slákom hral na gitare Jimi Page z Led Zeppelin, Radim Hladík z Blue Effect, Apostolis Antymos z poľských SBB, Maťo Tesák z dnes už neexistujúcej kapely Volvic Pič. Napadlo ma to keď som videl Maťa, ktorý hral husľovým slákom na kópiu Les Paul - Diamant. Maťo dnes žije na Záhorí a hrá ambientnú hudbu ako Maok.
Gitara Najvhodnejšia je gitara, ktorá má vysoko umiestnené struny nad telom. Ideálna je jazzová gitara s f-otvormi a kobylkou ktorá je ukotvená v drevenom základe. Na koncertoch používam najviac gitaru Aria FA 80. Mám niekoľko ďalších starých luboviek, z ktorých je jedna čisto akustická a používam ju na nahrávkach tam kde to znie ako violončelo.
Sláčik V skupine Neuropa, kde som začal so slákom naživo v roku 2000, som používal husľový sláčik. Bol príliš ľahký, škrípal a preto som musel dosť mazať kolofóniou a používať hladené jazzové struny (hrúbky .011 až 0.12 na tenkom E). Chcel som sa vrátiť ku bežným elektrickým strunám a kúpil som krátky kontrabasový slák s francúzskou žabkou (rukoväťou). Francúzska žabka je menšia, podobne ako na violončele, zatiaľčo nemecká je príliš veľká a nevhodná na jemné hranie na gitare. Smiešne je že tento sláčik bol dodaný s kontrabasom do predajne a predavač (folklorista ktorý videl v živote len hrubé žabky) ho považoval za nepodarok a ako úplne nový mi ho predal pod rukou za 400 SK!!! Zafungovalo to a niekoľko rokov som hral s týmto slákom. Potom som na Trnavskom Dobrofeste stretol husliara a opravára nástrojov Joachima Funcka z Bremen (Nemecko), po niekoľkých rozhovoroch a korešpondencii mi minulý rok priniesol na koncert do Berlína prekvapenie - zrekonštruovaný starý kontrabasový slák upravený pre hru na gitare. To bol veľký rozdiel, okamžite som naň prešiel a starý slák zdedila Shina. Najdôležitejšia úprava na sláku od Joachima je dvojfarebný vlas - biely lepšie reaguje na tenkých strunách, zatiaľčo čierny je drsnejší a dobre zaberá na hrubých strunách. Ešte mám v očiach ten obraz - sedím v berlínskom klube Kurt Lade po zvukovej skúške a zrazu sa vo dverách objaví silueta Joachima so slákom v ruke. Meral 500 km z Bremen do Berlína aby mi ho priniesol, o čom som ani netušil. Cena bola určená ako dobrovoľná a vždy keď sa s ním stretnem, tak mu strčím zo 50 Euro za tento skvelý sláčik. Na zdrsnenie sláku pouźívam kolofóniu. Vraj tmavá je vhodnejšia na tučné struny, tak používam tmavú.
Struny
Osvedčili sa mi D'Addario EXL 145, hrúbky 0.012, s nevinutým Gčkom (mám rád jeho zvonivý zvuk). Treba nájsť mieru natierania sláčika kolofóniou - radšej menej. Ja pretriem jemne slák len pred koncertom. Po hraní struny utriem vreckovkou. V podstate struny nie sú tak zalepené ako na husliach a dá sa na nich hrať i prstami. Bežne kombinujem prstovú a slákovú techniku. Na hrubých, vinutých strunách sa kolofónia chytí do drážok, takže povrch struny je na dotyk hladký a pri hraní slákom vlasy zapadnú do drážky, kde sedí kolofónia. Ideálne. Naviac hrám slákom prevažne pri kobylke (1-5 cm od kobylky) a to je miesto kde prstami nehrám.
Technika Sláčik, hoci má francúzsku žabku, držím nemeckým spôsobom, ktorý trochu pripomína ľudovkárov hrajúcich na violončelo zavesené na remienku ako gitaru. Podobne držia slák hráči na Viola Da Gamba. Pred pár mesiacmi som navštívil pána Eda Vizvráryho, učiteľa na kontrabas a bývalého klasického a jazzového hráča. Je to legenda, svojrázny múdry človek, kolujú o ňom historky o netradičných metódach výuky a dadaistickom humore. Počas učenia stružliká reliéfy a sošky z dreva a niekedy ani nezdvihne oči. Mne raz po koncerte s jazzrockovou skupinou, v ktorej hral jeho synovec Robo Vizváry okolo roku 1995 povedal : počúvaj, ty tuším lepšie konferuješ než hráš. To bol kompliment! Za to jedno stretnutie mi vysvetlil, aké zlozvyky som nabral a čo mám robiť aby som sa ich zbavil a rozvinul techniku (napr. staccato mi šlo veľmi slabo). To je na osobné predvedenie, ťažko sa to reprodukuje. Podstata spočíva v tom, že pohyb sláku vychádza z toho, čo je k nemu najbližšie - čiže prvý impulz dávajú prsty a ich kĺby, potom sa pridávajú hánky, zápästie a až nakoniec predlaktie (ak je vôbec potrebné). Lakeť uvoľnený a pokiaľ možno čo najbližšie k telu. Všimni si trčiaci malíček - Edov návod, ako uvoľniť predlaktie.
Zosilnenie, hra na elektrickú gitaru Konštrukcia gitarového snímača nie je vhodná na snímanie sláku, pretože sníma kmity kolmé na hornú dosku, zatiaľčo slák rozkmitáva struny rovnomežne s doskou. Špeciálne gitary na hru slákom "Togaman" majú upravené póly magnetov tak aby snímali chvenie lepšie. Na bežnej elektrickej gitare je teda signál pri hraní slákom slabší než pri hraní trsátkom alebo prstami. Riešim to tak, že pri sláku zapínam overdrive kanál zosilňovača s vyššou úrovňou hlasitosti. Tým, že je signál z gitary slabší, to ani veľmi neskresľuje, a zvuk je guľatý a mohutný. Hovorím o lampovom predzosilňovači Mesa-boogie V-Twin ktorý výlučne používam na koncertoch i nahrávkach. Vraj sa prestal vyrábať a tak odporúčam kúpiť z druhej ruky ak sa niekde objaví. Ja mám pre istotu dva - jeden do zásoby.
odporúčané čítanie:
http://en.wikipedia.org/wiki/Bowed_guitar -štartovacie miesto z ktorého sa dá nájsť takmer všetko,
http://www.bowedguitar.com/ - pozor, je to trochu propagácia výrobcu gitár Togaman, stránka ktorá sa tvári ako všeobecná stránka. Ale zaujímavé.
http://www.thecipher.com/viola_da_gamba_cipher.html http://en.wikipedia.org/wiki/Viola_da_gamba - dozviete sa, že predchodcom gitary je viola da gamba a iné druhy viol, na ktoré sa hralo sláčikom i prstami, že nápad hrať sláčikom na gitare je starý niekoľko storočí, že dnešná viola a husle sú úplne iné zvieratá než pražcové violy z 15. storočia. Nasledujúca talianska freska pochádza z roku 1560.
24. 9. 07
Posledné štyri dni sme strávili v Čechách cestovaním, hraním, stretávaním. Najskôr sme v Prahe uzavreli celú jednu kapitolu našej spolupráce s Divadlom Continuo. Všetka hudba, ktorú sme za posledné dva roky sme urobili, súvisela nejakým spôsobom s týmto divadlom. Najskôr to bolo letné Kratochvílení v roku 2005, kde sme rozpracovali niekoľko motívov, z ktorých sa stali neskôr pesničky Výprava, Semafóry, Na mori. V roku 2006 sme spolu robili predstavenie Zatmění, práve jeho derniéra sa hrala minulý štvrtok, a pre toto predstavenie sme urobili viac ako hodinu hudby. Časť z nej sa hrala priamo s predstavením a tento materiál bude na našej budúcej platni, ale napríklad Drzka z neho vypadla a dostala sa už na Výpravu a Konečne si letel vznikla priamo v maringotke v Maloviciach pri príprave Zatmění.
Continuo sa medzitým podelilo na menšie časti, už počas prípravy Zatmění bolo jasné, že ťaháme každý iným smerom a preto aj práca na tomto predstavení bola ťažká (ale ktorá spolupráca s divadlom nie je?:-) Seiline a Salvi, dvaja vzduchoví akrobati urobili tento rok nové predstavenie a je možné ho vidieť v Akropoli v Prahe, ich súbor sa volá Decalages. Juráš sa usadil pri Jihlave a jeho život nabral aj iný smer - začal sa zase venovať výchove - veľmi dobrodružné povolanie! Pavel Štourač - režisér začal robiť divadelné laboratóriá, z ktorých vzišiel nový súbor a nové predstavenie bude mať premiéru v októbri - www.continuo.cz. Produkcia divadla, s ktorou sme vlastne strávili úplne najviac času sa tiež rozdelila a Jakub, Miška a Zuzka sú teraz Art Prometheus. Ináč, ďakujeme ešte raz za všetko!
Kým sme s Continuom Zatmění hrávali, nikdy sme ho vlastne celé nevideli, lebo ako živá kapela sme stávali na boku a počas predstavenia sme mali toľko roboty s nástrojmi, laptopom a vôbec precítením hudby a triafaním sa do pohybov hercov, že nebol čas vnímať to ako celok. Minulý rok v júli sme hrali posledné tri predstavenia naživo vo Varšave a tam sme aj nahrali live soundtrack k predstaveniu. S touto nahrávkou divadlo hralo hru až do derniéry. A my sme si to konečne mohli vychutnať ako divadelný zážitok aj s hudbou. Bolo to veľmi pekné predstavenie:-) Doteraz sa čudujem ako bezchybne sme tú hudbu naživo zahrali aj keď podmienky zďaleka neboli ideálne, šapitó stálo v mestskom parku, zvonku bolo počuť okoloidúce autá a ľudí prechádzajúcich sa so psami.
18. 9.
Tip pre muzikantov, ktorí si sami vydávajú CD: ak cítite, že by vaša hudba mohla osloviť niekoho v zahraničí a chceli by ste svoje CD predávať po celom svete, obráťte sa na www.cdbaby.com - to je obchod, www.cdbaby.net je zadný vchod pre muzikantov, ktorým si vchádzajú do svojho profilu a upravujú a www.cdbaby.org sú dobré rady a novinky týkajúce sa distribúcie. Čo robí z tejto distribúcie hit je však najmä to, že po zaregistrovaní vášho CD, ho v elektronickej podobe (MP3) dostanú behom pár týždňov asi do tridsiatich najvýznamnejších MP3 obchodov v rôznych krajinách - na prvom mieste do iTunes. Nepotrebujete k tomu žiadne ďalšie zmluvy. Počiatočné investície sú: poslať 5 ks CD do Ameriky a zaplatiť 35 USD ako zápisné pre ten konkrétny titul. Stráviť tak hodinku-dve nad profilom a všetko vyplniť. Založiť si účet na PayPal (jedine že by ste mali účet v Amerike), kde vám budú každý pondelok posielať zarobené peniaze (ak nejaké zarobíte).
16. 9.
Spíme dlho a vládali by sme aj viac, ale na stanici už čaká náš salónny vlak do Ostravy. Kupujeme si zásoby a vhupneme doň asi pol hodiny pred odjazdom, čo sa ukázalo ako veľmi šikovné, lebo vlak sa úplne zaplní. K cestovaniu vlakmi: veľa ľudí sa nám čuduje, ale my sa čudujeme im tiež. Cestovanie vlakmi na dlhé vzdialenosti vo dvojici má pre nás nesmierne výhody. Je to lacnejšie ako ísť autom. Keďže večer obyčajne hráme koncert, nie sme unavení zo šoférovania. Nemusíme hľadať cestu. Máme celý čas pre seba, môžeme čítať, písať, spať, zoznámiť sa s ľuďmi a rozprávať sa. Zájsť do jedálenského vozňa. Obyčajne cestujeme v časoch, keď sú vlaky poloprázdne, takže máme pre seba celé kupé a môžeme sa vystrieť a v takomto prípade si aj zahrať. Trochu ťažšie je to v Poľsku, kde je ľudí, ktorí cestujú vlakmi oveľa viac, pretože vzdialenosti sú oveľa väčšie ako u nás a cesty oveľa horšie. Napr. v tomto vlaku sme v kupé cestovali s Američanmi (rodina s dvoma ďeťmi + mladá žena), ktorí žijú už niekoľko rokov v Ostrave a pochvaľujú si, učia angličtinu a po chvíli sa dozvedáme, že mladého pána rodina pochádza zo Slovenska a po ďalšej chvíli sa Dano pýta: a nie ste z Ohio, náhodou, tam bolo veľké vysťahovalectvo zo Slovenska a oni na to, hej, sme z Clevelandu. A bolo. Danko strávil svoj jazzový rok 1997 práve v Clevelande.
Včera počas koncertu sa mi začal v hlave objavovať takýto obraz: celý svet okolo nás, ktorý ako jednotlivec vnímame je obrazom nášho vnútra. Vo vnútri máme tiež akokeby nejaké centrum, ktoré pociťujeme ako ja (dom na pozemku) a zvyšok vnútra je svet "vnútra" - záhrada. Pokiaľ sme schopní obsadiť celý svoj vnútorný svet ako svoj, zabývať ho presne tým, čím chceme, sme sebaistí, odvážni, všetko vnútri nás je naše, nemáme problém sa o to postarať - záhrada je krásna, všetko kvitne. Pokiaľ si časť tohto vnútorného sveta necháme obsadiť cudzími ideami, myšlienkami a "prenecháme" ho, začíname pociťovať strach z "obsadeného územia", ktoré je síce naše, ale my sa bojíme oň bojovať, je to veľký svet, ktorý nám naháňa strach, že sa v ňom neuplatníme, že nás ostatní predbehnú, že musíme o niečo súťažiť a pritom je to naša vlastná záhrada - pozemok, ktorú sme nechali ležať ladom a zarástla ju burina. Čím je buriny a hustých kríkov viac, tým menej sa nám chce pustiť do toho. To čo sa deje v našom svete vnútri sa presne odzrkadľuje navonok. Úplne nepochopiteľné rozmery to naberá v prípade ľudí, ktorých nazývame duševne chorí.
Frýdek-Místek:
Na Festivale Sv Jan Session hráme dnes už po tretí raz. Ked nás pozývali prvýkrát asi pred tromi rokmi, opatrne som zisťoval okolnosti a "zlustroval" som program predchádzajúcich ročníkov. Kresťanské festivaly sú totiž majú pre mňa trochu iný a prevažne do seba uzavretý svet, a myslim že si za to môžu sami organizátori a ideológovia takýchto podujatí. Naša opakovaná účasť na festivale vo Frýdku-Místku znamená to, že organizátor Mirek Přikryl a jeho priatelia (prevazne muzikanti okolo "bývalej" skupiny Hrozen www.skupinahrozen.cz) sú otvorení a vnímaví ľudia, nekastujú svet okolo seba, a snažia sa hľadať duchovný rozmer v tom čo ich obklopuje. Ak tento rozmer objavili v našej hudbe, sme radi, hoci my sami preň nehľadáme konkrétne označenie. Nie je potrebné. Sv. Jan Session patri do kategórie objaviteľských festivalov, kde sa v príjemnej, rodinnej atmosfére predstavuje hudba ktorá rastie. Koná sa vo farskej záhrade v centre starého mesta, ktorú má Mirek na tento účel zapožičanú. Naše návštevy u Přikrylovcov začínaju mať charakter výročnej "kontroly" počas ktorej zisťujeme ako napreduje Mirkova rekonštrukcia drevenice (profesiou je pamiatkárom), oprava vyhliadkovej kostolnej veže, postupná transformácia skupiny Hrozen na someliérsky klub milovníkov "zkvašeného hrozna" s takmer vedeckými prednáškami a ochutnávkami vína (aj sme jedno večer ochutnali - z Čejkovic). Ešte niečo treba doplniť na tému festivalu vo Frýdku-Místku : skvelý zvuk, ktorý má na svedomí Libor - aj tú fľašku.
15. 9.
Vstávame, raňajkujeme, vyberáme s na prechádzku z Karlína na Žižkov. Prechádzame starým Karlínom a na každom druhom dome vidíme stopy povodní z roku 2002, alebo rovno malé tabuľky, pokiaľ siahala voda. Staré továrne ČKD sa postupne menia na byty, kancelárie, lofty a ateliéry, čo mi pripomína, že Bratislava sa vybrala úplne inou cestou. Všetky staré továrne zbúrať a postaviť na ich mieste supermoderné budovy. Čo tiež nie je zlé, lebo to dokazuje, že na Slovensku je naozaj veľa peňazí na takéto investície a čo sa týka mentality, nehodláme sa príliš utápať v nejakej minulosti a príliš si ju pripomínať, žijeme dnes a dnes potrebujeme minúť peniaze na biznis centrá, ktoré vyrobia ešte viac peňazí v budúcnosti:-) Čítala som, že takýmto spôsobom funguje Las Vegas, búrajú aj budovy, ktoré sú oveľa mladšie ak zistia, že už nezodpovedajú dnešnému štandardu a ich prestavanie by bolo príliš náročné - mnohých budov zo 70. a 80. rokov by sme sa takto zbavili určite radi. Po chvíli nachádzame peší tunel popod kopec a silný prúd vzduchu nás vytlačí na Žižkov, čo nás v myšlienkach hneď posunie do minulosti a náladou do Berlína. Sadneme si v Akropoli na kávu a obed a tou istou cestou schádzame naspäť do Karlína. Balíme veci a odchádzame do Bohnic na festival Babí léto v psychiatrickej liečebni, kde hráme.
Je krásne slnečné popoludnie, kapely sa striedajú na scéne pred kostolom, čo je veľmi pekné miesto na hranie. Druhá scéna je kus ďalej medzi stromami. Veľa rodín s deťmi, veľa krásnych psov, ktorí sa preháňajú po lúke. Zopár pacientov. Slnko pomaly zachádza a citeľne sa ozimí, na hlavnom pódiu vykrikuje o pol ôsmej Petr Váša: za pol hodinu dohráme a bude po lete!
14. 9.
Je piatok ráno 4:30. Vstávame, balíme ešte nejaké veci, sadáme do taxíka a uháňame na hlavnú stanicu. Sadáme do Pendolina, smer Praha. Po chvíli sa ukazuje, že vo vagóne máme rušivý element. Dvaja mladí muži jeden hovorí česky, jeden slovensky. Majú so sebou batériu plechovkového piva a ako pijú postupne ďalšie a ďalšie, ich hlasitosť rastie, až si to už všimnú skoro všetci, okrem tých, ktorí majú na ušiach slúchadlá. Zaujímavé je, že mladý muž hovoriaci česky je vysoko energeticky nabitá osoba a mohol by so svojou energiou urobiť veľké veci, pomôcť mnohých ľuďom. Niekde sa však stala chyba a jeho energia sa pustila doňho, ničí seba a počas cesty do Prahy postupne likvidoval aj nás ostatných. Keď sme vystupovali, stáli už v chodbičke a prebehol nasledujúci dialóg: "Já jsem pitomec, slečno, promiňte." "Ale nemusel by si byť." "Ale musim." "Nie, máš toľko energie, že by si s ňou mohol dobyť svet a ty ju tu rozhadzuješ ako smeti." "No jo." Koniec dialógu.
Vlak zastavuje, vystupujeme a mierime do hostela Altis na Invalidovnu odložiť si veci. Nasledujú pracovné schôdzky, jedna za druhou. V Dobrej čajovni na Václaváku som si pozerala A2 týždenník, ktorý bol z veľkej časti venovaný feminizmu a po zbežnom prelistovaní som už skoro vzadu narazila na oznam, že večer je koncert v Arche - Joanna Newsom. Toľko som už o nej čítala a počula, ale nikdy som nepočula žiadnu hudbu. Padlo rozhodnutie prejsť sa po obede do Archy a skúsiť kúpiť lístky. Keď sme prišli do pokladne, boli sme tam štyria Slováci a tri posledné lístky na sedenie. Nakoniec sme dva z nich získali my dvaja a dohodli sme sa nimi, že sa nám ozvú a dostanú za to dva voľné lístky na náš novembrový koncert s Bratmi Orffovými. Ozvite sa!
Ešte sme sa zastavili v predajni Polí pět (sojí za návštevu - Dittrichova 13, Praha 2), kde sme nechali jeden z výtlačkov PrinciPIA, o ktorých som písala už skôr, pražskí záujemcovia si ho tam môžu pozrieť, prípadne kúpiť. Prešli sme sa na Slovanský ostrov popri Vltave, posedeli a potom už do Archy.
Archa bola natrieskaná, akurát nám nešlo do hlavy ako sa to všetci tí ľudia dozvedeli. A ako sa ich toľko zišlo na pomerne neznámu hudbu, aspoň v našich končinách. Nakoniec sme tam stretli toľko známych a nemálo Slovákov, že sme z toho vyšli asi jediní, čo nevedia, čo sa deje:-) Koncert bol veľmi pekný, Joanna úžasná v tom s akou ľahkosťou narábala so svojimi nástrojmi, aj s harfou aj s hlasom, ale napriek tomu, som sa asi v polovici pristihla, že sa to môjho srdca vôbec nedotýka, že to so mnou nehýbe, že to nevchádza do mňa, ale tak nejako kĺže okolo mňa. Na koncert som išla úplne bez predsudkov, netušila som vôbec čo ma čaká a s ničím to neporovnávala, ani s tým ako tá hudba znie nahraná, ani som nič netušila o tých ľuďoch, ktorí ju hrali. Myslím, že to bolo priveľa slov, ktoré sa valilo z pódia, navyše v Joanninom hlase na mňa postupne vykukovali všetky speváčky, od ktorých sa zrejme učila (Joni Mitchell, Kate Bush, Tori Amos a Roisin Murphy) v rôznych kombináciách a postupoch a veľmi často v úplne presnej kópii výrazu, ako keby žili v nej a podľa toho, ktorá mala práve navrch tak sa predrala von. Joanna ako médium. Veľmi dobre vyladené, našťastie. Kapela bola skôr nevýrazná, avšak v prídavku sa zrazu zablyslo niečo, čo ma úplne občerstvilo, nejaký zaujímavý postup ako boli nástroje zaranžované, čerstvý závan vetra a s ním sme odišli do pražskej noci.
Ešte niekoľko poznámok na okraj hudobného priemyslu, s ktorým mám do činenia v týchto dňoch viac ako inokedy: svet CD pomaly odchádza a spôsob akým sme boli zvyknutí dostávať k ľuďom našu hudbu sa radikálne mení. Ľudia prestávajú chodiť do obchodov s hudbou a tak sa ich počet stále zmenšuje, mení sa systém distribúcie. Našich CD sa predáva stále viac, hlavne na koncertoch, čo je výborné, pretože sa peniaze investované do toho čo robíme, vracajú naspäť k nám bez obchádzky. Napriek tomu to nie je úplne ideálne, chcela by som dať všetky naše CD spoľahlivému distribútorovi, ktorý by ich dostal k vám, ktorí potrebujete našu hudbu, tak ako my potrebujeme to, čo robíte vy: zubné kefky, chleba, telefóny, oblečenie, rôzne služby. Ale to, čo sa dnes deje vo veľkom- kopírovanie hudby zadarmo, spôsobuje, že distribúcia CD prestala byť výnosný obchod a málokto sa chce o to starať. Takže to zostáva hlavne na nás a chcem vás týmto o nasmerovať na slnkorecords.sk. Objednávajte si naše CD priamo u nás a máte ich za pár dní doma.
12. 9. 2007
Môžeš si zaželať čokoľvek na tomto svete a môžeš to aj dostať. Keď to k tebe príde, bude to pravdepodobne v rukách niekoho iného, a ten si bude pýtať niečo za to. A ty môžeš dostať to svoje len tak, že tomu človeku dáš to, čo je jeho.
11. 9. 2007
Dva krát o starých paniach: Stará pani sa blíži k jazierku, kde sa kúpu ľudia, s bielou šatkou natiahnutou pred sebou, na ktorej leží veľké hovno. Príde k brehu a úplne ľahostajne ho šupne do vody. Niekto sa ohradí a ona povie: pozrite sa na to hovno, veď je v ňom celá ryba, to moje zviera ju vôbec nestrávilo. Otočila sa a odišla. To jej zviera bola oholená ovca s hrivou okolo hlavy ako lev a celý čas sa motala okolo nej.
V Delvite 11:30 dopoludnia: babka vyberá nejaké kuracie vnútornosti z boxu a zamestnanec vykladá kurence do boxu. Babka mu hovorí: "Toto je za tridsaťštyri, že." On: "Nie, nie za dvadsať deväť, teda kilo, ale balík za tridsať štyri. Mali ste prísť včera, boli za štrnásť." A ona: "Ale viete, čo sa mi stalo, dnes? Zhorel mi byt." On a my všetci okolo: "Čo?" Ona: "No trochu som ešte zaspala a snívalo sa mi, že počujem hasičské auto. Zobudila som sa, spod dverí išiel dym a za dverami boli policajti." Odchádzala som a tá babka sa pritom usmievala, určite veľmi príjemná zmena v jej všednom živote.
Re: 8.9.2007 S.V. Myslím si že to je docela trefné:"vymyslím něco, co tu ještě nebylo".. Je to asi to hlavní, co se zdá býti lidským pohonem.. Něco tvořit, udělat doposud nepoznané - novou věc, novou píseň, cokoliv, ale tak, aby to zase bylo nové..
Mám takové zkušenosti z oblasti vlastní materiální spotřeby, že mám dvě oblíbenosti:kupovat si staré oblíbené značky(nemyslím značkové zboží, to ne)a na druhou stranu můj zrak a smysly oslovují často nové obaly na možná věcech, co tak docela nové ale nejsou..Už jen ten obal.. V oblastech nemateriálních zase vyhledávám nová díla, nové písně, hledám a nacházím přes ně často to co chci..
Na Myspace stránkách zase sleduju jaké tam kdo má odkazy na další a další muzikanty a kolikrát se přes přes někoho "doporučeného" dostanu k tak zajímavým lidem, o kterých nikde ani zmínka a jejichž písně jsou počítadly monitorovány na pouhých několik přehrání lidmi, kteří je navštíví.. Ale to jsem malinko odbočil spíš k tématu hledání, i když ano - snaha o to dokázat vymyslit něco, co tu ještě nebylo" je taky do jisté míry hledáním..Ale jiným - hledáním v sobě samém..To má samozřejmě blízko k těm zmiňovaným paralelám a taky ke snům..
Je zajímavé, že asi ženy mají paměť na sny větší..Konkrétnosti, maličkosti i o těch mi často(má hodně snů?)vypráví moje Jana..To já naopak(mám málo snů?)jsem v tom, co jsem viděl nepříliš sdílný, protože mám mezery v tom, co si ze sna pamatuji..Naposled jsem se probudil a udělal si i výpisky:druhý den se mi ale to, co jsem nad ránem napsal zdálo tak naivně uhozené, že jsem to zmuchlal a vyhodil.. Je dobře, že se vrací člověk k tomu, co už stvořil, co napsal - ke svému dříve vyslovenému názoru..Během čtení od začátku celé sekce "Čtení" jsem si poslechl "In Virgo", a jen co se dostal k řádkům o zase jiných písních jsem si vzpomněl na svoje první dotyky a náhledy na "Slnku"..Jak jsem si představoval pomocí těch slov o vzniku a okolnostech vázajících se těm písním ty autory..Tedy to vnitřní nahlížení, které mne oslovilo a zaujalo..
A je pěkné, že po pár letech se člověk probírá těmi myšlenkami znovu, poté, co nabyl dalších nových zkušeností a často je tedy nahlížet možno i jinak..Vratím se o pár řádku výš: zrovna tyto písně se u mne řadí k těm "oblíbeným značkám", zařadily se tam, kam vždycky rád sáhnu (třeba jako s knihami), protože mají pro mne smysl.
Re: 8. 9. 2007 S. V.
Znáte trilogii české psycholožky Jany Heffernanové Příběh cesty na Sever? Vydalo ji české vydavatelství Argo v roce 2005. To dílo je podle mě unikátní tím, že je celé sestaveno na základě autorčiných snů. Patnáct let si prý své sny zapisovala, pak z nich několik set vybrala a uspořádala tak, aby v nich příběh dokázal spatřit i do osobnosti a života autorky "nezasvěcený" čtenář. Příběh hledání cesty k sobě. Víc psát nechci, ještě mi na stolku leží nenačatý třetí díl. Ale už teď mi připadají cenné dvě skutečnosti. Jednak autorčino přesvědčení, že nemá valného smyslu interpretovat každý jednotlivý sen odděleně, ale naopak je potřeba počkat, až si některé snové střípky najdou své místo ve vetším rámu mozaiky. Jednak poznámky na konci každého z dílů, ve kterých autorka vysvětluje obecnější význam některých snových postav, věcí a obrazů ... na trošku jiné úrovni než pouťové snáře.
7. 9. 2007
Sny mám rád, aj keď si ich veľmi málo pamätám. Shina si pamätá sny a dokáže ich popísať do najmenších detailov. Keď sa mi predsa podarí zapamätať si živý sen, tak si ho zapisujem a potom sa môže dostať do pesničky. Tak vznikli Tri ruky, jeden z najfarebnejśích snov v mojom doterajšom živote. Veľa sa mi snívalo v Amerike v 1997. Vtedy som to vnímal ako najťažšie obdobie, no práve z neho mám zápisník plný toho, čo sa dá nazvať cesta k sebe. Dnes ráno mi v polospánku ktosi povedal : neber svoje meno nadarmo. Teraz neviem ako si to mám vysvetliť, ale v posledných dňoch som sa veľmi snažil doplniť do tohoročných koncertov ďalšie termíny na Slovensku. Prílišná snaha môže byť aj na škodu veci. V amerike hovoria : "you must work hard, otherwise the telephone doesn't ring". My sme v Európe. Dám si teda pauzu, a možno že telefón zazvoní sám odseba, ako sa mi to už toľkokrát potvrdilo. Zatváram teda úrad a vymyslím niečo, čo tu ešte nebolo. Working hard.
5. 9. 2007
Jeden z mojich zápiskov, ktoré neskôr boli inšpiráciou pre Dobrovoľnú jeseň: Zdá sa, že je už celkom jeseň. Zafúka a more žltých listov letí zo stromov na zem. Nepotrvá dlho a keď jedného rána silnejšie fúkne, tiež sa neudržím, uvoľním strnulú ruku a poletím. Budem plachtiť medzi ostatnými, načervenalý list divných tvarov, pohybmi trhanými akých som schopná. Poprosím ťa byť mi zemou, kam dopadnem. Prikryjem Ťa svojím telom, tak ako je to len možné, keď niečo menšie prikrýva väčšie. Budem sa ťa dotýkať chvíľu tu, chvíľu tam. Asi pri tom celkom uschnem. Rozpadnem sa a celkom s tebou splyniem.
Otvorenou krajinou bol najťažší zo všetkých textov, ktoré som napísala, jednak formálne, lebo časť z neho vznikala hádzaním kociek a vyberaním slov z jednej knihy, ktorú som práve čítala. Zároveň mi veľmi dlho trvalo, kým som pochopila, kam to speje. Je to o paralelných svetoch, v ktorých žijeme a s ktorými sa snažíme vysporiadať, z ktorých si v každej chvíli vyberáme (letieť alebo zostať na zemi?), v najlepšom prípade ich zlúčiť, aby sme nezostali rozdvojení. Sen, ktorý to spustil bol o kostole a o meste. Snívalo sa mi, že som sa vybrala z mesta na výlet do krajiny nejakým metrom, vláčikom. Jeho konečná bola na opustenom mieste, kde stál kostol. Keď som vystúpila, zostala som stáť pred kostolom a rozmýšľala, či mám ísť dovnútra. Niečo ma tam aj lákalo, ale nakoniec som sa rozhodla vrátiť sa späť do mesta peši, cez polia, otvorenou krajinou. Ten kostol vo sne sa podobal na jeden polorozpadnutý v Novom Sade v Juhoslávii, kde som kedysi bola.
3. 9. 2007
Sen: Ocitli sme sa s Dankom nejakým spôsobom v Rusku, boli sme na návšteve u rodiny, ja som odmietla večeru, lebo sa mi zdalo, že majú málo. Nakoniec sme jedli bonbóny zaliate mliekom, aby sme zjedli vôbec niečo. Rozprávali sme sa s pánom domu, že v podstate je život u nás a u nich rovnaký, len nemajú toľko vecí. V novinách mali veľku príručku, čo je kde v Prahe, napr. na Václaváku, čo si kde môžu kúpiť.
Potom sme išli peši po úplne socialistickom, novom meste a v jednej chvíli sme vchádzali do nejakej "pevnosti" a už sa nedalo ani vrátiť, ani ísť inam. Nebolo v nej vôbec nič, iba prázdne miestnosti a výhľad na mesto plné panelákov. Bolo jasné, že tu musíme zostať, ale nevedeli sme, čo máme robiť. Dolu boli aj úplne rozpadnuté chatrče, kde bývali ľudia a pekné prívesy, kde bývali zvieratá. Ľudia si zarábali aj tým, že mali drevených koňov, na ktorých druhých povozili.
Bola som v miestnosti s takýmto výhľadom a prišli za mnou dve upratovačky. Rozprávali sme sa, čo sa tu dá robiť a oni mi povedali: tu sa musí cvičiť, ináč musíš pracovať. A čo cvičiť? K čomu máš vzťah. Napr. kotrmelce, to je jedno, prijmeš jedno cvičenie za svoje a robíš ho, kým nie je dokonalé. Im dvom sa zjavne do toho nechcelo, tak museli upratovať, aj keď vlastne nebolo čo. Zdalo sa, že pre tých čo "cvičia" má tento svet odmeny, pre ostatných len prácu bez zmyslu. Ale nikoho som tam nevidela nič robiť, bolo to prázdne.
1. 9. 2007,
Niekoľko poznámok k pesničkám zo Shinadisku: Žltej žene a Splavnou riekou majú veľmi podobný námet. Sú o vzoroch a ich vplyve na nás. Prvý je radostný a vedie nás ďalej, druhý nás väzní a pustitť nechce. Treba zaplatiť, prinajmenšom časom. Niekedy je závislosť navždy. Žltej žene bola od začiatku žensko-ženská, t.z. hovorí o vplyve toho istého pohlavia, ale v skúsenom stave na nás samé. Úplne na začiatku som mala v predstavách Patti Smith, ale potom všetky ostatné, ktoré dláždia chodník pred nami, aby sme mohli prejsť. Splavnou riekou začala ako mužsko-ženská, ale po čase som zistila, že nebezpečie utopenia sa v ženských vzoroch je u mňa oveľa väčšie ako podľahnutie vzťahu, ktorý plodí závislosť, medzi mnou a nejakým mužom. Tak som hľadala ďalej a bolo to o pochybnostiach, ktoré keď človeka zaplavia, tak sa zavesí na prvé, čo ide okolo a má pevný bod. Zistíme, že aj my chceme tak nádherne a pevne kráčať a sme tam, začneme napodobňovať chôdzu iného človeka. Cesta von je dlhá, ak sa to vôbec podarí, treba najskôr odmietnuť a potom sa ešte aj zmieriť. Nakoniec som našla svoj vlastný hlas a zistila som, že to tu všetko bolo, v mojej vlastnej izbe, ale za závesom, za ktorý som sa nepozrela, lebo som sa pozerala z okna do diaľky. Dievča ako vrana je Joni Mitchell na obale platne Hejira alebo priateľka jedného môjho známeho, ktorú všetci volali vrana a trochu sme sa jej aj báli.
Bez ornamentov holá je protest, ktorý už dnes pre mňa nie je taký dôležitý ako vtedy, keď vznikol. Ide o to, že kým si môžeš dovoliť kresliť ornamenty, musíš urobiť to, čo budú oni sami zdobiť. Podklad. Hľadanie vlastného hlasu a nielen pri spievaní a hraní nemôže začať od ornamentov, najskôr sa treba naučiť držať nástroj.
Niektorí ľudia zoberú všetko, čo v sebe majú a vložia to do diela. Niektorí ďalší urobia to isté, ale vložia to úplne do svojich detí. A veľa ďalších všetko, čo má rozhádže a my to zbierame a staviame si z toho svoje hniezdo.
Je to ako keby sme cez sitko a lievik všetky tie možnosti a potom skúsenosti prekvapkávali úmorne do malých písmen a po sebe idúcich tónov a farebných škvŕn na plátnach. Až nezostane z nich nič, ale na druhej strane lievika je vykvapkané dielo. Je kniha energia? Ako sa z popísaných stránok dostanú do nás emócie, ktoré sú v nej zachytené?
Re: 24. 8. 2007, S. V.
... Možná, že ty dvě otázky v závěru jsou myšleny jako řečnické. Možná, že jste si je zapsala jen sama pro sebe. Ale kdyby Vás zajímal pohled někoho jiného, pak ... Podle mého názoru samotná kniha (jako předmět) ještě energií není. Je ale její možností, schránkou, nádobou na ni. A obdobně, z přečtených resp. shlédnutých stránek se do čtenáře nemohou dostat přesně tytéž emoce, které se do nich autor snažil uložit. Je jen možné, aby v čtenáři, tomto navazujícím dalším "sitku a lieviku", probudili ozvěnu jeho vlastních příběhů a tím i jeho vlastní emoce. Vždyť se přeci říká, že každá kniha má minimálně dva autory : toho, kdo ji napsal (resp. fotky vyfotil, ilustrace namaloval) a toho, kdo ji čte resp. si ji prohlíží. ..
Re: 27. 8. 2007
Môj otec je výtvarník a raz pri prezeraní jeho obrazov, ktoré zatiaľ nikto nevidel, mi prezradil, že keď dokončí obraz, tak ten obraz sám v ňom potom ešte nejaký čas pracuje - tým, že sa naňho díva, až kým sa nezmieri s tým, že je hotový. Tak si myslím, že aj autor knihy alebo čohokoľvek sa musí na konci procesu rozdvojiť, alebo oddeliť od tej tvorivej osoby a pozrieť sa na to čo vytvoril/napísal očami čitateľa. Ak to dokáže, môže považovať svoje dielo za hotové. Takto to mám s každou našou platňou - po dokončení si na seba asi mesiac zvykáme a potom keď sa to stane tak hurá medzi ľudí. Energiou sa stáva až keď je medzi ľudmi. Podľa mňa.
25. 8. 2007,
Odchádzame z Raciborzu, kde sme včera hrali polopunkový koncert, lebo priestor bol úplne nasiaknutý takou atmosférou a nakoniec aj zvuk sa niesol v tomto smere. Hrali sme pred ľuďmi, ktorí netušili na čo prišli a bol to prvý koncert po dlhom čase v tomto pivničnom priestore. Nakoniec sa nám podarilo si ich získať, ale stálo nás to veľa energie. Nakoniec sme ani nedostali celý dohodnutý honorár, čo sa nám stalo prvý krát a spomenula som si na výborný príspevok na túto tému od Roba Bochnika: Bears in Society na blog.myspace.com/robbochnik. Spali sme v ústave pre hluchonemých s krásnou záhradou. Zvyšky pizze sme nechali vo vtáčej búdke, taxíkom sme sa odviezli na stanicu a nasadli do rýchlika smer Katowice, kde sme presadli na vlak do Krakowa.
Na stanici nás už čakal Pio s Jettou (jeho staré auto) a začala sa narodeninová výprava. Narodeniny mali Dano, Piova mama Tereza, Sebak a Blanka (naša agentka z Prahy), ktorá tiež prišla na koncert. Zastavil sa po ceste do Gdanska aj Vláďa Foret z Olomouca, ktorý nás v podstate zoznámil s Glenom Hansardom na spoločnom koncerte v Olomouci a priniesol nám tri fotky z Glenovej výstavy, ktorú sme uzatvárali v januári v čajovni Kratochvíle. Zahrali sme dlhý, dlhý koncert vo výbornej miestnej atmosfére, ktorá sa nedá nikam inde preniesť. Jedného letca s Dankovým jazzovým velechvostom ako prekvapenie. Nakoniec sme odišli na Vlaku a Sebak sa k nám pripojil v tejto pesničke na elektrickú gitaru. Zaspávali sme pod smutným Markétinym pohľadom na jednej z Glenových fotiek, dali sme si ju oproti posteli na komodu.
Sedíme v Krakowe v Lokatore, je po narodeninovom koncerte, pijeme kávu a práve sme sa vrátili z dediny Broskwinia (broskyňa), kde sme si boli zajazdiť na koňoch. Kone boli lenivé ako celé popoludnie, ale na statku mali aj párik svíň v ohrádke s malými svinkami, ktore čo chvíľa vybiehali ku koňom a behali im na lúke pod nohami. Je rok svine. Výprava na koňoch v obrázkoch tu: http://www.lokator.pointblue.com.pl/index.php?evnt=357
Témy našich rozhovorov sa točili okolo niekoľkých tém. Čítali sme nejaké články o tom, kam sa ďalej poberie tento náš hudobný biznis a čo sme sa dozvedeli: ľudia kopírujú hudbu, (čo vieme a sme s tým v podstate zmierení, že za svoju prácu týmto smerom nemôžeme očakávať veľkú výplatu, aj keby sme sa akokoľvek snažili a boj je márny), čo je však nové: ľudia s tým už rátajú, že nahratá hudba je zadarmo a svoje finančné výdavky smerujú skôr k lístkom na koncerty, kúpe tričiek (zatiaľ sa nedajú kopírovať) a iných drobností, spojených s obľúbenou skupinou a samozrejme investujú do MP3 prehrávačov a mobilných telefónov. Tento trend si všimli už aj veľké vydavateľstvá a začali robiť kroky tým smerom, Kupujú dobre prosperujúce promotérske a merchandisingové firmy, ktoré pre nich budú tieto činnosti zabezpečovať a umelcom začali ponúkať zmluvy, ktoré zahŕňajú tým pádom všetko. To znamená, že si podpisom zmluvy kúpia práva nielen na ich nahrávky, ale aj na všetky verejné vystúpenia, všetký výrobky s ich menom (aj web) a teda aj na ich meno. S Piom (na fotke v Lokatorskej záhradke), ktorý nám robil obal na CD Výprava a aj grafiky do bookletu, sme sa dohodli, že nám urobí obal aj na DVD Výprava live, ktoré vyjde čoskoro a prenesieme nejaké koncerty jesenného Slnkofestu aj do Lokatora - Kolowrat 27.10. Rozpis koncertov Slnkofestu na východe Slovenska nájdete na www.slnkorecords.sk. Ak niekedy pôjdete do Krakowa, určite sa zastavte v klube Lokator (Krakowska 27), hrávame tu väčšinu našich koncertov. Z reprákov práve začali hrať The Frames, hral tu už aj Rob Bochnik, gitarista z The Frames a Nina Hynes, ktorá okrem oficiálneho koncertu ešte zahrala s Fabienom aj súkromný koncert v galérii klubu (bývalá kuchyňa) a zostali nakoniec týždeň a nevedeli odísť. Nina bude hrať na Slovensku 5. 10. v Košiciach s nami a 6. 10. v Bratislave na Nu-jazz dayz, rozjednaný je ešte ďalší koncert v Krakowe a v Olomouci.
27.8.2007
Z Lokatora sa odchádza ťažko. Mali sme odísť dnes na obed, ale rozhodli sme sa zostať o deň dlhšie a dobre sme urobili. Pio nás zobral na výlet do Huby, čo je skoro až na slovenských hraniciach. Krásne miesto. Jeho mama Tereza, ktorá s ním vedie klub, tam trávi svoje prázdniny, po 6 rokoch prvé. Dom je vysoko na kopci, výhľad je podobný ako u nás na Dlhých dieloch, v doline je rieka, ktorá sa rozlieva do dlhého jazera a za za jazerom zase stúpajú kopčeky, u nás je tam už Rakúsko. Keď prší, náprotivný breh sa celý zastrie bielou záclonou akokeby tam nič nebolo a môžeme si myslieť trebárs, že tam je more.
Pio tam bol už pred týždňom a po ceste do kopca videl tabuľu s nápisom Dzialky - teda pozemky (po našom samozrejme Diely). Usúdil, že na predaj a hneď sa rozhodol, že si jeden kúpi. Peniaze však nemá, povedal, že niečo vymyslí. Cestou naspäť sme sa zastavili niečo zjesť pri Dunajci, v dedine zvonili zvony v kostole na jednej strane údolia a ozývali sa aj z druhej, takže z nášho miesta bolo jasné, že tam majú dva kostoly, ktoré majú perfektne zladené zvony.
Rozhodla som sa, že urobím dobrý skutok, keďže nám zostal nejaký voľný čas, kúpila som nožnice na trávu a začala strihať trávnik v Lokatorskej záhradke. Už to potrebovala, bola prerastená a už jej to aj začalo škodiť. Večer sme sa posadili v klube na našom pódiu, kde hrávame a dávali sme lekcie. Danko Sebakovi z teórie intervalov a ja som ukazovala Piovi, čo som našla v jednom ekonomickom časopise: americký internetový obchod pre ľudí, ktorí vyrábajú rôzne ručne robené veci www.etsy.com (zápisníky, obrazy, fotografie, ručne pomaľované tričká a tisíce ďalších skvelých vecí, už len pozerať je výborá zábava). Myslím si totiž, že by Pio mal začať predávať svoje grafiky aj v zahraničí. Videla som ako v zahraničí ľudia reagujú na obal Výpravy. Kúpila som hneď na mieste tri kusy jeho poslednej zbierky grafík PrinciPIO, je v nej 96 linorytov v krásnej krabici, fotografie prikladáme - pre ďalšie info a obrázky kliknite tu: http://www.lokator.pointblue.com.pl/index.php?evnt=335.
Ak by mal niekto záujem, určite mi napíšte, chcem ho presvedčiť, že si ten pozemok môže kúpiť za peniaze, ktoré zarobí predajom vecí, ktoré robí najradšej na svete a nie nejakými náhradnými činnosťami.
Okolo ôsmej vchádzajú do klubu dvaja noví ľudia a čuduj sa svete, je to Janko Šmajda z Prešova, ktorý má kníhkupectvo Christiania (tiež uňho bude niekoľko koncertov Slnkofestu v októbri) s kamarátom. Zostali samozrejme s nami, nakoniec aj prespali. No hovorím si ešte raz, nezostali sme nadarmo, niečo sa deje.
28.8.2007
Ráno sa všetci stretávame v záhrade, raňajkujeme. Dostrihávam trávnik a pomaly sa balíme. Medzitým Janko s Piom dohadujú, že by mohol Pio svoju výstavu linorytov ukázať aj v Prešove a priniesť zopár exemplárov PrinciPIA, o ktorých som písala.
Potom sa všetci rozchádzame po svojom, my na stanicu na vlak do Katowic a odtiaľ do Bratislavy. Robili sme to už veľakrát, takže vieme o čo ide, vyberáme si spoje, aby sme sa nemuseli zdržať v Katowiciach, lebo ak ste tam niekedy boli na stanici, pochopíte, že aj polhodinové zdržanie je namáhavé. Takže sme si privolali niečo, čo by sme nikomu neželali. Vlak z Krakowa meškal 20 minút a keď sme z neho v Katowiciach vyskočili a prebehli na 1. nástupište, náš EC Sobieski, s ktorým sme mohli byť večer o ôsmej doma, práve zatáčal z nástupišťa na koľaje, ktoré vedú smer domov. Neboli sme sami a zhrozenie turistov idúcich z Krakowa bolo oprávnené, ďalší taký vlak ide 0:19, čo znamená asi 9 hodín zdržania v Katowiciach. Sadli sme si do kaviarne a zvažovali, čo robiť. Nakoniec sme si odložili veci do jednej z odkladacích skriniek, ktoré od našej minulej návštevy pribudli a s gitarami sme sa vybrali do mesta. Prvá zastávka Empic - kníhkupectvo s CD (na stanici nemajú informácie, v ktorých by vám povedali, čo sa dá v tomto meste robiť) a prezeráme sprievodcov, mali rôznych, ale nie Katowice. Nakoniec sme našli nejakého turistického sprievodcu po Sliezsku, v ktorom sme sa dočítali, že okrem pamätníkov hrdinom a asi troch významných budov, ktoré sa dajú pozrieť zvonku, tu nie je miesto, kde by sa dal stráviť čas - je to významné priemyselné centrum (už chápem prečo tam tie informácie nemajú).
Prešli sme sa po meste, zjedli večeru v pizzerii SicIlia a vybrali sa hore ulicou Tadeasa Kosciuzska do kopca, vyzeralo to ako v San Franciscu a to bolo sľubné. Na kopci sme našli krásny veľký park, v ktorom sedíme a padá na nás prítmie konca leta, spln mesiaca. Všetko na čo myslíte často, že to nechcete, nakoniec k sebe časom pritiahnete. Takže zlaté pravidlo je: myslite radšej na veci, ktoré chcete, aby sa vo vašom živote objavili a to stále:-)
28.8.2007
- ten istý deň a tie isté udalosti - píše Danko
Cestou z Krakowa sme zmeškali v Katowiciach vlak do Břeclavi - jediný za deň, odišiel nám pred nosom. Ráno som čítal na internete o intuícii. Dobré používať, spomenul som si ako mi pri plánovaní cesty preblesklo, že 18 minút na prestup môže byť málo. 1 minúta nám chýbala a videli sme ako nám IC Sobieski máva strieborno-modrým chvostom v zákrute. Táto 1 minúta nám dala nasledujúcich 531 minút v Katowiciach, v meste, kde nie sú turistické informácie len pre, to že údajne nie je čo poznávať. Aspoň toľko som sa dozvedel v kníhkupectve Empik (=kvalitné knihy) s odporúčaním stráviť získaný čas v reštaurácii MaC Donald za rohom alebo nákupnom chráme Silesia (ide sa tam električkou). Dobrý spánok, dobré jedlo a pobyt medzi stromami sú 3 veci, ktoré nás na výprave dokážu udržať v rovnováhe. V Katowiciach by to bol problém, keby sme nevedeli o pizzerii Sicilia, ktorá nás aj tentokrát zachránila skvelou kuchyňou. Je neďaleko stanice a bez nej by sme Katowice asi ťažko zvládali.
Stanica a jej okolie bola pred pár rokmi naším prvým zážitkom z Poľska, ktorý som ja so svojimi pravdepodobne aristokratickými minulými životmi ťažko znášal. Odvtedy som si zvykol, že toto mesto nemôžem považovať za Poľsko tak, ako ho poznám z Krakowa, Warszawy, Lodzi, Poznane a tak ďalej. Napriek tomu som sa hrozil nasledujúcich 531 minút. Osvedčila sa metóda "hľadaj hore kopcom": zo Sicilie a s príjemným pocitom v žalúdku sme sa vybrali po stúpajúcej ulici až kým sme nenarazili na nádherný park, vybrali si starý osamelý strom. Šina si sadla na lavičku a zablogovala sa v našom jabĺčku, ja som sa usadil v koreňoch stromu. Čas preletel do zotmenia a vrátili sme sa na stanicu do našej obľúbenej kaviarne "ae coffee", čo je druhý záchranný bod v tomto trochu zakliatom meste. Nosíme po Katowiciach len gitary a laptop, od minulého roku pribudli automatické úložné skrinky, hurá, nemusíme ísť do strašidelnej úschovne v smradľavej pivnici za mrežami s personálom v maskáčoch. Nad zeleným čajom rozjímam o teórii chaosu, podľa ktorej mávnutie krídiel motýľa v Japonsku môže spôsobiť hurikán na Floride. 1 minúta neochoty počkať na prestupujúcich = 531 minút spoznávania Katowíc. Ďalej rozmýšľam nad paralelnou skutočnosťou, v ktorej sa železničný dispečer rozhodol počkať na prípoj z Krakowa a predstavujem si, čo v tejto skutočnosti asi robí Dano a Šina: sú už doma na Dlhých dieloch v Bratislave, kŕmia mačky Zobku. Kayu a Lili - tá je ešte malé mačiatko a tak sa s ňou mazlia, aby si neodvykla od ľudskej náklonnosti, bude na ňu v živote odkázaná. Dúfam, že Dano odolá nahromadenej korešpondencii v mailoch a na myspace a nechá to na ráno. A rozmýšľam koľko ďalších situácií počas 531 minút v Katowiciach nám dalo na výber a rozdvojilo nás do ďalších paralelných skutočností, ktoré si možno ani neviem predstaviť, ale sú asi tak ozajstné ako že tu sedíme na stanici v ošarpanej čakárni s nápisom "poczekalnia dla podroznych z waznymi biletami" a máme 91 minút do odchodu vlaku a ten niebieski (modrý) ruksak patrí Japonke pri susednom stole, ktorá sa nám práve v tejto chvíli prihovára že zmeškala ten istý vlak a strávime s ňou cestu až po rýchlu a zmätenú rozlúčku v Břeclavi v momente keď amplión vyhlási že vlak Galileo Galilei do Bratislavy odchádza zo susedného nástupišťa - no tentokrát nás počkal, ktovie kde je Japonkine alternatívne ja ktoré stihlo prípoj pred 531 minútami vďaka tomu že rušňovodičovi sadol na predné sklo motýľ a nechal sa obdivovať o 1 minútu dlhšie... >Odporúčaná literatúra : Intuícia - www.stevepavlina.com, paralelné skutočnosti - "Most přes navždy" od Richarda Bacha
29.8.2007
“In the presence of greatness, pettiness disappears. In the absence of a great dream, pettiness prevails.” Robert Fritz
Našou úlohou je poskytnúť ľuďom, ktorí sú na ceste a ešte zmätení, vedenie, tak ako nám ho poskytujú tí, čo sú ďalej. Skrátka sa navzájom podopierame a niekto je hore na pyramíde a môže siahnuť tam, kam tí spodní nedosiahnu. Jeho povinnosťou je ale rozdeliť sa s tým čo obral, lebo zase naopak, tí dole ho hore dostali a ešte stále ho držia. Či už máme splniť úlohu nosičov, alebo oberačov, hlásime sa a sme k dispozícii. Ak máme zájsť ešte ďalej, zájdime.
.
30.8.2007
THE STAR - Basic Tarot Story - Seven or eight stars, a kneeling woman, a pool of water, two urns.
On the bleak landscape where the Tower stood, the Fool sits, empty, despairing. He hoped to find himself on this spiritual journey, but now he feels he's lost everything, even himself. Sitting on the cold stones, he gazes up at the night sky wondering what's left. And that is when he notices, nearby, a beautiful girl with two water urns. As he watches, she kneels by a pool of water illuminated with reflected starlight. She empties the urns, one into the pool, one onto the thirsty ground.
"What are you doing," he asks her. She looks up at him, her eyes twinkling like stars. "I am refilling this pool, so that those who are thirsty may drink, and I am also watering the earth so that, come spring, the seeds will grow," she tells him. And then she adds, "Come. Drink." The Fool comes to kneel with her by the pool and drink. The water tastes wonderful, like liquid starlight. "I can see you are sad," the girl continues, "and I know why. But you must remember that you have not lost all. Knowledge, possibilities, hope, you still have all of these. Like stars, they can lead you to a new future." Even as she says this, she began to fade away, like dew, vanishing. All that remains is a gleam that was at the center of her forehead. This rises up and up, until it settles in the night sky as a shining star. "Follow your star," the woman's voice seems to sing from that light, "and have hope." The Fool takes in a breath and rises. It is a dark night, a desolate land. But for the first time, he has a guiding light to show him the way. Distant as it is, it heals his heart, and restores his faith.
czy podróżnicy dobrze dojechali do domu ???? / či pútnici dorazili domov v poriadku? czy kruliki juz jedzą trawe w ogródku ??? / či králiky na záhradke už jedia trávu? czy koty mróczą na kolanach?? / či mačky už vrnia na kolenách? czy wiatraki kręcą się na horyzoncie? / či sa točia veterné mlyny na horizonte?
; "framus_2.jpg")
; "thumb_26133.jpg")
; "thumb_chaplin_on_guitar.jpg")
; "thumb_slak12.jpg")
; "thumb_slak11.jpg")
; "thumb_slak10.jpg")
; "thumb_slak1.jpg")
; "thumb_slak2.jpg")
; "thumb_slak3.jpg")
; "thumb_slak4.jpg")
; "thumb_slak7.jpg")
; "thumb_slak8.jpg")
; "thumb_slak9.jpg")
; "thumb_dsc00507.jpg")
; "thumb_paoloveronese.jpg")
; "tri_ruky_sen.jpg")
Odchádzame z Raciborzu, kde sme včera hrali polopunkový koncert, lebo priestor bol úplne nasiaknutý takou atmosférou a nakoniec aj zvuk sa niesol v tomto smere. Hrali sme pred ľuďmi, ktorí netušili na čo prišli a bol to prvý koncert po dlhom čase v tomto pivničnom priestore. Nakoniec sa nám podarilo si ich získať, ale stálo nás to veľa energie. Nakoniec sme ani nedostali celý dohodnutý honorár, čo sa nám stalo prvý krát a spomenula som si na výborný príspevok na túto tému od Roba Bochnika: Bears in Society na blog.myspace.com/robbochnik. Spali sme v ústave pre hluchonemých s krásnou záhradou. Zvyšky pizze sme nechali vo vtáčej búdke, taxíkom sme sa odviezli na stanicu a nasadli do rýchlika smer Katowice, kde sme presadli na vlak do Krakowa. 
S Piom (na fotke v Lokatorskej záhradke), ktorý nám robil obal na CD Výprava a aj grafiky do bookletu, sme sa dohodli, že nám urobí obal aj na DVD Výprava live, ktoré vyjde čoskoro a prenesieme nejaké koncerty jesenného Slnkofestu aj do Lokatora - Kolowrat 27.10. Rozpis koncertov Slnkofestu na východe Slovenska nájdete na www.slnkorecords.sk.
Kúpila som hneď na mieste tri kusy jeho poslednej zbierky grafík PrinciPIO, je v nej 96 linorytov v krásnej krabici, fotografie prikladáme - pre ďalšie info a obrázky kliknite tu: http://www.lokator.pointblue.com.pl/index.php?evnt=335. 
